Kikiríkanie kohútov, kravské zvony, hlučné ranné traktory, či pach zvierat sa tak stali súčasťou prírodného dedičstva Francúzska, chráneného zákonom. Kodifikované má byť v právnych predpisoch o životnom prostredí.

Krajina galského kohúta sa týmto rozhodla potlačiť napätie na vidieku medzi jeho dlhoročnými obyvateľmi a novými obyvateľmi alebo rekreantami, ktorých očakávania o živote na dedine sú často ďaleko od reality.

Azda mediálne najznámejším je prípad kohúta menom Maurice, ktorého majiteľka v roku 2019 vyhrala spor so susedmi, ktorým prekážalo jeho kikiríkanie a žiadali ho umlčať. Tisíce ľudí vtedy podpísali petíciu „Zachráňte Maurica“ a napokon aj súd rozhodol v jeho prospech.

So susedskými spormi kvôli chovu zvierat sa stretávame aj u nás. Neraz sú dôvodom, pre ktorý mnohoroční chovatelia, niekedy aj uznávaní šľachtitelia, s chovom skončia. Samozrejme, je to o ľuďoch a rešpekte. Vo veľkej miere však zaváži aj postoj vedenia obcí. Niektoré si to so svojimi obyvateľmi vyjasnili a do všeobecne záväzných opatrení zakomponovali aj túto problematiku. Sú takí, ktorí svojim novým obyvateľom priamo oznámia, že chov zvierat a s tým spojené zvuky a pachy k životu na dedine patria a musia sa s tým stotožniť. Žiaľ, mnohé obce prijímajú uznesenia, v ktorých chov zvierat obmedzujú alebo priamo zakazujú.

Paradoxom je, že práve veľa tých, ktorým prekáža chov zvierat u susedov, chcú pre seba a svoju rodinu kupovať namiesto produktov rôznej kvality zo supermarketov kvalitné domáce vajíčka a mäso. Od koho ich však budú kupovať?